Selected Fate- Zoznámenie sa s Osudom

23. května 2012 v 16:16 | ,,Nicol" |  Selected Fate
Lenže tu nebola voda a ten pocit som mala len na malý okamih a to len tam kde sa mi pozrel ten chalan. Veľmi dobre som vedela kedy cítim taký pocit. Cítim ho pri jedinej bytosti na svete. A to sa mi nepáčilo.
,,Upíri." zašepkala som.


,,Čarodejnice!" takmer zavrčal ten chalan. Už som chápala to že mama je taká napätá. Už to stihla spozorovať keď došli. A ani ten starší upír nevipadal nijak prekvapene. Aha to asi nám mladším pomalšie zapaluje. Aj keď som stála s mamou na vrchole kopca, kde nebolo bohvie ako miesta nebála som sa ich. Z nejakého nepochopitelného dôvodu som mala pocit že mi neublížia a ani sa o to nepokúsia. Dosť zvláštný pocit to vám povie. Ale na druhú stranu aj keby sa o niečo pokúsili tak by som mala akú takú šancu sa ubrániť. Predsa len ovládam dosť kúziel a zaklínadiel na útok aj obranu. Okrem toho sme mali aj tréningy v prípade keď nebude môcť použiť mágiu. Takže viem toho dosť. Aj keď som mala nejaké pochyby o tom že mi to tu pomôže.
,,Kto ste?" opýtal sa ten starší muž. Ja som radšej nechala hovorenie na mamu. Veď je múdrejšia a skusenejšia ako ja. A ja by som bola schopná trepnúť hociakú blbosť. Namiesto toho aby som odpovedala premeriavala som si toho chalana. Z bežna som ho už mala premeraného, ale ja som ho chcela mať prečítaného aj z vnútra. Očividne mu môj pohľad vadil. Začal sa nervózne kymácať do strán. Ja som sa usmiala a nechala ho napokoji. Čakala som čo povie mama.
,,Ako ste si stihli všimnúť sme čarodejnice." sarkasticky odpovedala. Ja som usmiala a pozrela som sa na upírov. Bola som zvedavá na ich reakciu.
,,Sú to najmocnejšie čarodejnice. Z rodu Dela Klor. A oni sú najsilnejší upíri z rodu Londeen." Zmätene som sa obzerala okolo seba. Úplne vyvedená z mieri. Nevedela som určiť kto to povedal. Ba dokonca ani či išlo o mužský alebo ženský hlas. No proste nič. Ostatní boli tiež kapánek mimo. Očividne ich trápili rovnaké otázky ako mňa.
,,Kto to povedal?" ozval sa ten mladý. Musím uznať že mal krásny hlas. Taký mužský, troška tvrdý. Som zrelá do blázinca.
,,Ja." odznela odpoveď. Medzi nami sa objavila svetelná guľa, ktorá sa znášala nad zemou. Bola pomerne veľká. Ale mojej hlave nedochádzala kto či čo to je a hlavne ako to rozpráva.
,,Ehm...Kto si?" zdvihla obočie mama. Troška ma to aj potešilo. Aspoň nie som jediná vymletá na tej to plošine.
,,Ako som povedal pred tristo rokmi som vaša minulosť, prítomnosť a budúcnosť." Aj keď hlas zostal ten istý dovtípila som že sa jedná o niekoho mužského rodu.
,,Pred tristo rokmi?" odkašlal si starší upír. Táto otázka zaujala aj mňa.
,,Keď som uzavrel dohodu s vašími predchodcami." Vyvalila som oči a dívala sa na tu svetelnú guľu ako nejaký idiot.
,,O akú dohodu ide?" opýtala som sa. Mama sa na mňa pozrela a pohľadom skúmala či som neutrpela nejaký väčší šok.
,,Pred tristo rokmi zúrila vo svete vojna, ktorú som dokázal zastaviť. Vtedy som uzavrel dohodu s najsílnejším upírom a čarodejníkom. Išlo o to že v budúcnosti príde znova táto vojna, ale budete mať medzi sebou spojenectvo. Zapečatené spojenectvo." Dobre teraz som už utrpela šok. Zostala som hľadieť pred seba a svet sa so mnou točil. Spojiť čarodejnice s upírmi? To je dosť blbý nápad.
,,Zapečatené čím?" opýtal sa niekto no ja som nedokázala sústrediť svoje myšlienky na to kto to bol. Len som rozmýšľala nad tým spojenctvom. Prebralo ma až slovo ,,Svatbou".
,,Čo?" opýtala sa mama aj starší upír. Ja som sa vrátila do reality a uvedomila som si jednu zásadnú vec.
,,Aha a čo to má spoločné s nami?" neisto som sa spýtala pri tom rozhádzovala rukami. Chalan zažmurkal a tiež sa začínal zaujímať o debatu.
,,Má to s vami spoločné až priveľmi veľa." odvetil hlas. Mne asi niekto stojí na vedení... Stále som to totiž nechápala.
,,Vy spečatíte dohodu." vysvetlila mi to svetiaca guľa.
,,Čože?!" vykríkla som ja a ten chalan naraz. Toto je na mňa moc. Ak to dopekla myslí vážne tak to neprežije!
,,To...To...To nikdy!" vyhlásila som keď som sa konečne vykoktala. Nech si nemyslí že sa len tak ľahko nechám prehovoriť na takúto absúrnosť. To nech si vyhodí z hlavy...teda ak nejakú má.
,,Nemáte na výber!" vykríklo to svetlo. Pôsobilo to že ten hlas má veľkú autoritu a nie je zvyknutý keď mu niekto odvráva.
,,A čo ak to neuróbime?" potichu a s náznakom strachu sa opýtal ten chalan.
,,V tom prípade zomriete. A nie len vy ale celý váš druh." odpovedala mu svetlo už o čosi pokojnieše. To ale nezmení nič na tom že sa mi to nepáči.
,,To akože naši predkovia s tým súhlasili?" zdvihla obočie mama. Možno hľadá spôsob ako ma zachrániť.
,,Mali na to dôvod, ktorý si nepriznali. Súhlasili." Toto sú moje najhoršie narodeniny. Ak to budem musieť urobiť tak skočím z tohto kopca a je mi jedno či to bude bolieť! Potriasla som hlavou aby som vyhnala moje samovražebné sklony. Zrazu som dostala obrovskú chuť niekomu poriadne ublížiť. Mala som obrovské nervy. Ja sa nebudem vydávať! Kebyže môžem tak kľudne si vybijem všetku moju zlosť na tých upíroch. Lenže som nemohla. A to som veľmi dobre vedela. Nie len že mi viac-menej zničili narodky no ja im ani nič nemôžem urobiť. Bože také nervy.
Takže si to zhrnme. Pred tristo rokmi naši predkovia uzavreli zmluvu. Vládla vojna to... niečo im ponúklo že ju zastaví, ale pod podmienkou že sa v budúcnosti spojíme a spojenectvo uzavrieme svatbou. Ale ako to pomôže tomu...tomu? A tak sa mi zdá že ani ten chalan sa do svatby moc nehrnie. Ale prečo s tým súhlasili? Mali k tomu dôvod. Ako rada by som ho poznala. Skúsme to tak. Kebyže som nimi a som vládca svôjho druhu. Môj druh vymiera a jediná šanca na záchranu je to že v sľúbim že v budúcnosti spojím svôj druh s iným druhom, s ktorým sa moc nemusím. Budem mať spojenectvo v nejakej vojne, ktorá príde. Do riti! Veď to sú samé výhody. Jediná nevýhoda je, a to len u mňa strata slobody. No ty kokos!
Počas môjho vnútorného monológu sa moja mama hádala s tými upírmi. Mňa si nikto nevšímal. To že som si priznala pravdu ma aj ukľudnilo. Ak je pravda že príde vojna, nemôžem ohroziť svôj druh svojou tvrdohlavosťou.
,,Už som dohovoril. Urobíte tak ako som povedal." vyhlásil hlas.
,,Jasné a už vidím ako tu títo dvaja budú súhlasiť..." rozhádzoval rukami upír. Hlas sa na chviľu zasmial.
,,Kým vy ste sa tu hádali táto mláda dáma si uvedomila jednu zásadnú vec." Všetci sa na mňa pozreli. Mali zmätený výraz. Bože ako neznášam čítanie myšlienok.
,,Akú vec?" opýtala sa ma mama.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Hejlynka Hejlynka | Web | 23. května 2012 v 19:24 | Reagovat

Je to moc hezké...Už se těším na pokračování...:-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama