Som Lebo Ty Si!-1. kapitola

25. února 2012 v 14:27 | ,,Nicol"

,,Au..." vykríkla som od bolesti. Zdravotná sestra sa na mňa pozrela. V tom pohľade boli otázky typu: Čo si robila? Ako sa ti to stalo?. Potom sa zasa pozrela na moju napuchnutú ruku.
,,Už je to. Tu máš." do druhej ruky mi dala ľad. Opatrne som si ho priložila na ruku.
,,Ruku nemáš zlomenú len narazenú." pokračovala sestrička. ,,Teraz spíšeme to čo sa stalo." pozrela sa na mňa.
,,Takže s Mikeom som sa na telesnej tak troška chytila. A keď ma nazval šľapkou tak som mu proste vrazila." Jasne a stručne som jej vysvetlila čo sa stalo. Amelia, zdravotná sestra, veľmi dobre vedela že Mike ma vie veľmi ľahko vytočiť.
,,Mala si ho ignorovať." pokrútila hlavou.
,,Snažila som sa. Fakt, ale on neprestával a stále ma podpichoval." Snažila som sa aby to aspoň trošku znelo že ja som obeť. Veď aj tak to bolo. On si vždy začína. Ja sa ho snažím ignorovať. To on sa ma snaží furt vyprovokovať. A jedine ja mám z toho zle.
,,No dobre. Poviem riaditeľovi tvoju verziu. A snáď z toho výjdeš bez problémov." usmiala sa na mňa.
,,Ďakujem." Zo stoličky som si zobrala tašku, Ľad som položila na stôl. Keď som bola pri dverách tak ma ešte zastavila Amélia:
,,Ak ťa on provokoval tak dúfam že to bola aspoň poriadna rana.".
,,No to aj ja." zasmiala som sa a išla som do triedy. Ešte bola prestávka. Keď som vošla do triedy tak každý človek v tej miestnosti mi venoval pohľad. Boli to rôzne pohľadi. Niekotré boli nahnevané, iné zase nechápave. Najväčšiu radosť mi urobili pohľady typu: Dobre si urobila. Konečne mu to niekto nandal. Si vážne dobrá. Nad týmito pohľadmi som sa usmiala a úplne som ignorovala tie ostatné. Sadla som si na svoje miesto vedľa Em. Ona sa na mňa pozrela s úsmevom na tvári. V jej očiach bolo vidieť radosť a společne s radosťou tam boli aj obavy. No radosť bola silnejšia. Pohľadom mi prešla na ruku, ktorú som mala oviazanú.
,,Je iba narazená." oznámila som jej. Zrejme jej spadol kameň zo srdca.
,,To je dobre. Som si myslela že môže byť aj zlomená."
,,To aj"
,,To bola riadna šupa." zasmiala sa. Ja som sa tiež zasmiala. Všetci zrazu stíchli. Do triedy vošiel Mike. Pod okom mal monokel. Ja som mala čo robiť aby som sa nerozosmiala. Vypadal vážne hrozne. Nie že by inokedy nevypadal hrozne, ale toto. Asi som sa musela nejak prekonať. Podišial ku mne:
,,Dobre teraz si vyhrála. Ale nabudúce to nebudeš ty kto sa bude smiať.". Otočil sa a sadol si na svoje miesto. Ja som bola v šoku. Pozrela som na Em. V očiach mala teraz obavy:
,,Neboj. Ja si s ním poradím." snažila som sa ju upokojiť. Bez slova prikívla. A začala chémia. Ešte že mi takéto veci idú. Ja sa učiť ani mov nemusím. Mám veľmi dobré známky. A to sa neučím. Jasné až na niektoré predmety. No presnejšia na jeden. Geografia. Tú priam neznášam. Vôbec mi nejde. Zvyšok školy sa hovorilo hlavne o tom že kapitánovy futbalového družsta vrazila baba. Bola to téma číslo jedna. Niektorý to dramatizovali. Iný sa tomu smiali. A našlo sa aj pár takých ktorý mi prišlo pogratulovať. Mala som z toho radosť. Mike si to vlastne zaslúžil. Strpčoval život nie len mne ale aj niektorým iným. A riaditeľ to vždy nechal tak. Bola to hrozná nespravodlivosť. A tú ja nemám rada. A ako bol Mike na tom? No celý čas v škole chodil s monokelom. Musel si vytrpieť výsmech. Snažil sa to ignorovať, ale na obede bolo vidno že sa mu to nepáči. Konečne. Konečne je tu posledná hodina. Zazvonilo. Zobrala som si veci zo skrinky a spolu s Em sme išli.
,,Nezajdeme na hranolky a colu? Na tvoju počesť." spýtala sa ma Em s úsmevom na tvári.
,,Jasné aj tak mám hlad." Cestou sme rozoberali rôzné témy. Hlavnou témou boli prázdniny, ktoré začínajú. Na našej škole je to trošku inak ako na iných školách. Počas školy mám dvojtýždenné prázdiny, kvôli zápasom. Jedna výhoda futbalistov. Keď majú zápas ma voľno celá škola. A teraz sú turnaje. A okrem futbalu tu ide aj o basketbalistov. Strašna výhoda. Keď sme konečne dostali objednávku tak sme si sadli na lavičku v parku:
,,Dva týžnde." básnila o prázdninách Em.
,,No hej. Nejaký výhoda tých tupcov." Em sa rozosmiala. Jej smiech bol taký nakázlivý že som rozosmiala aj ja. Ešte chvílu sme sa rozprávali. Potom musela ísť Em domov. Pomali som išla domov. Hranolky aj colu som už dávno nemala. Hneď ako som vošla domov chcela som prejsť do kuchyne. Snažila som sa nenápadne, ale môj plán mi nevyšiel. Hneď na chodbe ma zastavila mama:,,Daj si na to ľad a povieš mi čo sa stalo." trpko som vydýchla a išla som do kuchyne a riadila sa podľa maminých inštrikcií. Potom som išla do obývačky a sadla som si do kresla. Mama nemusela nič povedať a ja som začala:
,,Na telesnej sme hrali vollejball. Ja ako inak som bola proti Mikeovi. S našim týmom sme vymysleli taktyku: Baby budú flirtovať a chalani brať loptu. Keď sa nám darilo Mike sa naštval a začal po mne kričať. Ja som sa snažila nevšímať si ho. Ale keď ma nazval štetkou tak som mu vrazila." Dokončila som moju ,,rozpávku" a pozrela som na mamu pohľadom ktorý sa pýtal: Čo so mnou bude?. Mama sa iba usmiala:
,,No dobre. A ako je on na tom?"
,,S monoklom a poníženou reputáciou." Mama sa rozosmiala. Výhoda mať takúto mamu. Ja som sa tiež zasmiala ale niečo ma napadlo:
,,Mamííí môžem ísť na chvíľu von?"
,,Kam?"
,,Oznámiť Tonymu že nemôžem momentálne tancovať."
,,Hmm...." tvárila sa že rozmýšľa. Z toho jej ,,rozmýšľania" ju vytrhol zvonček. Išla otvoriť. Ja som okamžite pribehla k nej. Dvere boli otvorené a pred nimi stál nejaký muž. Mohol mať tak 35 až 45. Čierne vlasy mal na veľmi krátko ostrihané. Jeho hnedé oči pozerali na mňa veľmi prekvapene. Okamžite som sa pozrela na mamu. Tak bola očividne taká prekvapená že nepovedala ani slovo.
,,Mami?" opýtala som sa jej ustarostene. Zrejme sa prebrala zo šoku. Pokrútila hlavou a pozrela na mňa:
,,Jasné...choď ale nebuď dlho." Zmráštila som čelo. Zrazu sa mi myšlienka že by som tu mamu nechala samu nepáčila.
,,A budeš v pohode?". Mama sa usmiala. Bolo jasné že to bol nútený úsmev. Došlo mi že momentálne asi nebude chcieť aby som tu zavadzala.
,,Áno bude."
,,Tak dobre..." povedala som neisto a odišla. Keď som bola pri bránke všimla som si šporťiak. Ešte raz som sa obzrela, ale dvere už boli zatvorené. Žeby ho mama poznala? Mne osobne prišiel ten muž veľmi povedomý. Len stále sa mi nepozdával ten mamin šok. Trocha utrápene som išla ku Tonymu. Zaklopala som na hnedé, drevené dvere. Keď sa otvorili stál v nich chalan. Modré oči a hnedé vlasy. Poznávacia značka Tonyho.
,,Ahoj Nat."
,,Čav. Ponáhlam sa. Takže..." zdvihla som ruku. Pozrel sa na nu troška zhrozene. Potom sa poškrabal na hlave pozrel na mňa pohladom je mi všetko jasné.
,,Takže asi dva týždne nebudem môcť tancivať."
,,A to nemohlo počkať do zajtra?"
,,No ale zajtra máme tréning. No vy máte tréning." usmiala som sa naň ho. Zmráštil čelo.
,,Aha...A čo si robila?"
,,Skrátenu verziu?"
,,Poprosím..." zasmiala som sa.
,,Vrazila som jednému spolužiakovi zato že ma nazval šľapkou.". Tony na mňa vyvalil svoje modré oči. Potom sa pozrel na ruku. Chviľu tam stál bez slova. Napokom sa rozosmial na plné hrdlo. Asi mu prišla smiešna ta skrátena verzia. Chvíľu som pozerala naň ho. Napadlo ma že ho asi zbijem.
,,Tebe to príde smiešne?" spýtala som sa ho ironicky. On s atak smial že nemohol ani rozprávať tak iba prikívol. Ja som ho tou zdravou rukou buchla po hlave.
,,A to za čo?" opýtal sa ma ako malé decko. Takže teraz som sa začala smiať ja.
,,Ha-Ha-Ha" ironicky sa zasmial.
,,No dobre. To je všetko tak ja idem. Nazdar"
,,Čav." Domov som to vzala cez park. Je to síce dlhšia cesta, ale tušila som že ak sú to známi, myslím mamu a toho chapíka, tak si isto majú čo povedať. Prechádzala som sa tam a pri tom som počúvala hudbu. Bolo kolo siedmej. Zhrozene som sa pozerala na mobil. To som sa tu prechádzala hodinu? Bože! preletelo mi hlavou. Rýchlo som išla domov. Cesta domov mi mohla trvať maximálne takých pätnásť minút. Pred dverami som si uvedomila že som strašne smädná. Vošla som do domu a vyzula sa. Okamžite som išla do kuchyne. Keď som išla cez obývačku tušila som že tam mama bude. Tak som v pohybe povedala:
,,Ja viem meškám". Vošla som do kuchyne a z chladničky som si vytiahla fľašku, v ktorej bol multivitaminový džús. Môj najobľúbenejší. Potom som išla zasa do obývačky. Hneď som sa však zarazila. Ten muž tu ešte stále bol. Iba som sa naňho pozerala. ,,Toto bude asi niečo vážne." napadlo ma pri maminom pohľade na mňa. ,,Zrejme mi chce niečo povedať. Tak isto mi chce niečo povedať." uvažovala som. Pozrela som sa nanu a povzdychla som si:
,,Tak o čo ide?" sadla som si do kresla a pohľadom som pozorovala muža. Ten sa na mňa usmial. Z nejaké dôvodu mi pripadal šťastný. Potom sa pozrel na moju mamu. Tá len nemo prikívla. Vypadala že nad niečím uvažuje. Potom som sa muž pozrel na mňa. Bolo tu hrozné ticho. A to pri mne je veľmi stresujúce.
,,Tak?" spýtala som sa znovu so zdvihnutým obočím.
,,No...Vieš ja som..." začal hovoriť muž. Vypadal byť dosť nervózny. Nechala som ho nech sa chviľku potrápi. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval:
,,Ja som Michael Devonne. Som tvoj otec."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama