Pomsta-24.Kapitola

28. prosince 2011 v 11:47 | ,,Nicol" |  Pomsta

Teraz sa znova na mňa dívali. Aspoň som sedela. Vyrozprávala som im celý môj príbeh. Zo začiatku som ani nevedela kde mám začať. Ale nakoniec som im povedala všetko dôležité. O tom ako ma vychovával Henry, kto bol pre mňa Jay, ako som spoznala Mikea, o Jayoej moci vo mne, ako som sa tu dostala. A ešte som im povedala o tých mojich snoch a o tom ako som videla minulosť, Myslela som si že asi polovicu vynechá, ale nedala som. A ešte som aj kopu veci povedala čo ma predtým nenapadlo. Teraz boli všetci ticho, ale nie preto že boli v šoku, ale preto že nevedeli čo majú povedať. No vlastne ani ja som nevedela čo mám povedať. Iba som sa nadýchla:
,,Teraz to už chápete?"
,,Choď za ním a urob čo musíš. Potom uvidíme čo bude s ním." prehovoril po chvíli ticha strýko Nikolaus.
,,Ďakujem.". Povedla som to úplne ticho. Rýchlo som vybehla z miestnosti. A ani neviem ako som bola o pár minút som bola pri väznici. Keď som sa zastavila bola som v šoku z toho ako som vedela kde presne je. Prišla som ku stráži. Tá ma bez problémov pustila. Otvorili mi celu. Mike tam ticho sedel. Ja som k nemu podišla a kľakla som si. Pozrela som sa mu pozrela priamo do oči. Zažmurkala som. A keď som sa mu teraz pozrela do očí mal ich červené. Sklonila som zrak a zase som sa naňho pozrela:
,,Urob čo musíš!"
,,Ako si na to prišla?". Nadýchla som sa:
,,Povedal mi to tvôj otec." Mike sa na mňa nechápavo pozrel. No nezdržiaval sa tým a vybehol z cely. Chcela som ísť za ním, ale niekto ma chytil za ruku. Obzrela som sa no nikto tam nebol. Stále som mala pocit že ma niekto drží za ruku.
,,Kto si?" spýtala som sa. Pripadalo mi to že sa pýtam sama seba. Niekto mi začal ťahať ruku. Vedela som že bojovať s tým nemá zmysel a tak som sa podvolila. Ľubovoľne som zavrela oči. A keď som ich otvorila bola som v nejakej miestnosti. Poobzerala som sa. Videla som hroby. Došlo mi že som v hrobke. Ale nevedela som prečo tu som.
,,Prečo tu som?"
,,Niečo hľadáš." Tento hlas mi otvoril oči. Bol mi tak známi že som sa zachvela.
,,Jay? Si to ty?"
,,Áno som to ja." Ešte raz som sa poobzerala po miestnosti. A keď som sa otočila celým telom aby som videla za seba skoro som spadla na zem. Teraz predomnou stál Jay. Ani nechápem rpečo som sa ho tak veľmi zľakla veď som predsa vedela že je tu. Z očí mi začali tiecť slzy.
,,Neplač" pohladil ma po tvári. Snažila som sa tie slzy zastaviť. Nešlo to.
,,Slzy šťastia tak ľahko nezastavím.". Jay sa iba milo usmial.
,,Tak ich aspoň utíš.". Terza mi už prestali tiecť.
,,Prečo zrovna tu?"
,,Pretože máš niečo čo patrí tu" Chytila som náhrdelník čo mám na krku. Pomaly som si ho dávala dolu. Terza som ho už mala v rukách.
,,Robíš správne" uistil mal Jay.
,,Čo teraz?"
,,Teraz čakaj na ten správny okamih."
,,Ako zistím že nastal?"
,,Tvoje srdce ti to povie.". Jay pomaly začal miznúť. Vystrela som ruku, ale vedela som že to nemá zmysel. I tak odíde. Sadla som si na zem. Bola stuená. To mi ale bo v tejto situácií jedno. Začala som plakať. a poriadne som nai nevedela prečo. Tak viac-menej kvôli Jayovi, ale on už je dlhžší čas mŕtvy. Ale teraz aspoň pripomenul časť zo mňa, na ktorú som už zabudla. Na časť, ktorá ma city.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama